Luxusné, rýchle, alebo inak zaujímavé autá k mafiánom patria. Aj pomocou nich sa snažia dokázať okoliu svoje nezávideniahodné a ilegálne nadobudnúte postavenie v spoločnosti. Výnimkou nebol ani Róbert Dinič, ktorý sa poslednýkrát v živote viezol na Mercedese C140.
Vraví sa, že mafiáni majú krátky život. Záleží však, čo sa považuje za krátke. No rozhodne sa nedá povedať, že by sa dožívali dôchodkového veku. Aspoň teda nie slovenskí mafiáni, ktorí sa dostali k moci v divokých 90. tych rokoch. Presvedčil sa o tom na vlastnej koži aj Róbert Dinič so svojim bratom Eduardom.
Obaja členovia slovenského podsvetia začali svoju “kariéru” ako vyhadzovači v bratislavských nočných podnikoch. Neskôr sa spojili s Romanom Deákom a nakúpili niekoľko podnikov. Za sídlo Diničovcov sa považoval hotel Junior pri Štrkoveckom jazere, kde spravili diskotéku a erotický salón.
Eduard, starší z bratov, odsťahoval svoju manželku aj s dcérou na vidiek mimo Bratislavy, pretože sa bál, že ich niekto unesie a bude od neho požadovať výkupné. Povráva sa, že na jednej zo spoločenských akcií dokonca prefackal vtedajšieho riaditeľa Slovenskej informačnej služby, Ivana Lexu.
Bratia sa však dostali do sporu s v tom čase neustále silnejúcimi Sýkorovcami. Diničovci sa pokúšali rozpredať svoje majetky a chceli sa odsťahovať do Francúzska. Eduard však deň pred odchodom do svojej vily vo Francúzsku neodolal tenisovému zápasu, čo sa mu nakoniec stalo osudným. Róbert Lališ s ostatnými sýkorovcami zakopal v máji 1998 pol metra do zeme pod chodník z betónových tvárnic približne 6 kíl trhaviny TNT, ktorá bola diaľkovo odpálená v čase, kedy v mieste prechádzal Eduard Dinič. Výsledkom explózie bol podľa niektorých zdrojov 5 metrov hlboký kráter. Eduard Dinič sa dožil veku 34 rokov.
Podobný osud postihol o štyri mesiace aj jeho mladšieho brata Róberta vo veku 31 rokov. V októbri 1998 doviezol Dinič svoje dve dcéry na svojom Mercedese C140 do bytu svojej manželky na Pribišovej ulici v Bratislave. Približne o ôsmej hodine večer spustili páchatelia na Diniča a jeho ochrankára streľbu zo sampalu, pri ktorej bolo vypálených celkovo až 37 rán. Ochrankára zasiahlo 7 rán, Diniča až 19. Obaja boli na mieste mŕtvi a s nimi aj gang Diničovcov.
Mercedes triedy CL (C140)
Ide o luxusnejšiu dvojdverovú verziu triedy S v generáci W140, tiež známej ako mamut. Automobil sa označoval hneď tromi spôsobmi. Od prvého roku výroby 1992 do roku 1993 to bolo SEC (S-Klasse-Einspritzmotor-Coupé), od roku 1993 do roku 1996 zasa trieda S Coupé a od roku 1996 do konca výroby v roku 1998 zasa trieda CL. Limuzína mala úctyhodné rozmery: na dĺžku 5.065 mm, na šírku 1.912 mm a na výšku 1.445 až 1.478 mm. Rázvor kolies dosahoval 2.944 mm. Hmotnosť mamuta bola v závislosti od motorizácie a výbavy približne 2,1 tony.
Auto ako také je zaradené do luxusnej triedy automobilov. Zodpovedala tomu aj ponuka motorov. Tá sa začínala na 4,2-litrovom vidlicovom osemvalci s označením M119E42, ktorý ponúkal 205 kW (279 k) a 440 Nm. Vyrábal sa v rokoch 1994 až 1998. Do roku 1994 bol spárovaný buď so 4- alebo 5-stupňovým automatom, po roku 1996 už len s 5-stupňovým. Označený bol ako S 420 Coupé, respektíve CL 420. Na stovku zrýchlil za 8,5 sekundy. Vyrobených bolo necelých 2.500 kusov, čo je spomedzi všetkých motorizácií zďaleka najmenej. V roku 1995 by ste zaň v základnej výbave dali 155.365 nemeckých mariek, čo je ekvivalent dnešných 108.882,78 eur (s ohľadom na infláciu). Dnes sa najlacnejšie kúsky dajú nájsť za 5.000 eur.
Ponuka pokračovala druhým osemvalcom s označením M119E50, ktorý zo zdvihového objemu 5,0 litra ponúkal výkon 235 kW (320 k) a krútiaci moment 470 Nm. Do roku 1993 bol označený ako 500 SEC, do roku 1996 ako S 500 Coupé a nakoniec ako CL 500. Na výber boli rovnaké prevodovky ako pri menšej verzii. 100 km/h dosiahol za 7,2 sekundy. Väčší osemvalec bol zrejme najobľúbenjší, keďže sa ich vyrobilo 14.953 kusov. Mercedes chcel za S 500 Coupé v roku 1995 až 173.822,50 DM, to znamená dnešných 121.818,15 eur. Ak po ňom túžite, pripravte si najmenej 7.000 eur.
Vrcholom civilnej ponuky bol dvanásťvalec M120E60. Ako napovedá označenie, jeho zdvihový objem bol 6 litrov, z ktorých doloval výkon 290 kW (394 k) a krútiaci moment 570 Nm. Aj táto verzia si prešla všetkými troma označeniami od 600 SEC, cez S 600 Coupé až po CL 600. Znova bola ponuka prevodoviek totožná. Na rýchlosť 100 km/h sa rozgúľal za 6,6 sekundy. Dvanásťvalcov bolo vyrobených 8.573 kusov. Celková produkcia generácie C140 dosiahla 26.022 kusov. Za vrcholnú verziu si v roku 1995 vypýtali 226.435 DM, teda približne dnešných 158.690 eur. Dnes ceny začínajú na približne 7 tisíckach eur. Všetky tri motorizácie mali maximálnu rýchlosť obmedzenú na 250 km/h.
Vrcholom boli AMG verzie. Športová divízia sa postarala hneď o štyri modely: CL 600 AMG výkonom 327 kW (445 k) a krútiacim momentom 623 Nm. Na stovku vyštartovala za 5,8 sekundy a tachometer sa zastavil na rýchlosti 288 km/h. To bol ale pre AMG iba začiatok. Ďalším modelom s tromi písmenkami bolo v roku 1994 CL 70 AMG so 7,0-litrovou V12 s výkonom 370 kW (503 k) a krútiacim momentom 720 Nm. Zrýchlenie na 100 km/h malo hodnotu 5,2 sekundy a maximálka bola rovných 300 km/h.
V roku 1996 ju vystriedala verzia CL 72 AMG so 7,2-litrovým dvanásťvalcom s výkonom 386 kW (525 k) s krútiacim momentom 740 Nm a maximálkou 310 km/h. Absolútnym vrcholom bola verzia CL 73 AMG, ktorá bola prevŕtaná na objem 7,3 litra a ponúkala 391 kW (532 k) s krútiacim momentom 750 Nm. Tá dosahovala rýchlosť až 320 km/h. Tieto kúsky sú ale dnes prakticky neozhnateľné.
Je smutné, že tieto autá pomaly, ale isto vymierajú. K 1. januáru 2015 bolo v Nemecku zaregistrovaných 651 kusov silnejšieho osemvalca, 242 kusov 4,2-litrovej V8 a 290 kusov dvanásťvalcov. Oproti roku 2005 to znamená v priemere viac ako 55 percentný pokles registrovaných kúskov.
Zdroje: RTVS | cas.sk | pluska | startstop.sk
