Najväčší boom okolo modelu Toyota Supra nastal až pred koncom jej výroby. Mohla za jej rozmach práve filmová séria Rýchlo a zbesilo? Alebo bola Supra stále športovým vozidlom?
Najväčšou smolou tejto legendy z Rýchlo a Zbesilo bolo, že práve v dobe jej rozmachu sa japonská automobilka rozhodla zaplaviť svet svojím hybridom – Prius. Keď sa v roku 2002 výroba ukončila, ťažko niekto mohol čakať, že ani po vyše pätnástich rokoch od zídenia z pultov nebude mať priameho nástupcu.
Supra však nebola odjakživa športovým automobilom. Pôvodne išlo o luxusné GT. Výroba sa začala v roku 1978 na základoch modelu Toyota Celica. Aj keď automobily zdieľali rovnaký základ, predok Supry musel byť upravený tak, aby sa doňho zmestil radový šesťvalec namiesto štvorvalca, ktorý sa dával do modelu Celica. Model niesol označenie Toyota Celica Supra a bol priamym konkurentom pre vtedy populárny Nissan (Datsun) 240Z a 280Z.
Prvá generácia Supry pod kapotou ukrývala dvojlitrový radový šesťvalec s výkonom 110 koní a päťstupňovým manuálom. Za príplatok ste mohli dostať aj štvorrýchlostný automat (kto by to však robil?) či dokonca aj samosvor. Vo výbave nesmeli chýbať ani kotúčové brzdy na všetkých kolesách. Za príplatok boli elektrické okná, centrálne zamykanie, lepší audiosystém, či tempomat a klimatizácia. Automobil tak nebol len rýchly ale aj luxusný, s najmodernejšou technológiou. Supra mala zlepšiť renomé značky v USA.
Práve vozidlá s lepšou výbavou putovali na export do USA. Tie v sebe ukrývali 2,6-litrový šesťvalec s výkonom taktiež 110 koní a to len preto, aby vyhoveli americkým emisným normám. Neskôr v roku 1980 dostali všetky šesťvalce zvýšený objem na 2,8 litra a výkon 116 koní a krútiaci moment 197 N.m. Za príplatok ste mohli mať športovejší podvozok, nízkoprofilové pneumatiky, či predný a zadný spojler.
Druhá generácia prišla na trh v roku 1981 so zmenenou modelovou radou Celica. Model Supra však stále stál na rovnakých základoch ako jeho brat, no pomaličkými krokmi sa začal uberať vlastnou cestou, čomu odpovedalo aj rýchlejšie radenie, výkonnejšie motory, či ostrejšie nastavenie podvozku. Hlavnou novinkou vtedy boli vyklápajúce sa svetlá, ukazovateľ spotreby, či digitálna palubná doska.
Pod kapotu tohto modelu sa však dostalo už viacero motorov. Vedľa 2,8-litrového šesťvalca s výkonom 145 koní, ktorý slúžil výhradne na vývoz do USA bol v popredí na japonskom trhu atmosférický ale aj preplňovaný šesťvalcový dvojliter. Preplňovaný motor disponoval výkonom 145 koní a krútiacim momentom 211 N.m. Po nainštalovaní medzichladiča stlačeného vzduchu výkon stúpol na 160 koní a krútiaci moment na 230 N.m. Najsilnejšia Supra druhej generácie však v sebe ukrývala 2,8-litrový šesťvalec s výkonom 178 koní a krútiacim momentom 278 N.m.
Tretia generácia modelu Supra vznikla v roku 1986. Vznikla však už samostatne a nie na základoch populárnej Celicy. Tá prešla na pohon predných kolies, zatiaľ čo Supra zostala u pohonu zadných kolies. Pod kapotou ste mohli nájsť trojlitrový šesťvalec v dvoch variantoch. Atmosférická verzia mala výkon 203 koní a krútiaci moment 266 N.m. Atraktívnejšou variantou bola určite preplňovaná verzia s výkonom 233 koní a krútiacim momentom 325 N.m. Tieto modely išli na export do USA, Kanady či Európy.
Zaujímavosťou bol elektronicky ovládaný podvozok niektorých verzií. Ten zabraňoval „ponoreniu“ automobilu pri brzdení a taktiež sa objavila verzia Targa s odnímateľnou strechou. S príchodom tretej generácie modelu Supra sa ukázalo, že tento model má jednoznačne na viac, než byť len rýchlym autom.
Príchodom štvrtej a tým pádom aj poslednej generácie v roku 1992 sa Supra stala charakteristickou vďaka obrovskému zadnému krídlu a veľkými prednými svetlometmi. Toyota sa rozhodla postaviť auto, ktoré bude schopné konkurovať takým velikánom akým bolo napríklad Porsche 911. Svojím spôsobom im to aj išlo.
Pod kapotou sa nachádzali dva motory – atmosférický trojliter 2JZ-GE alebo preplňovaný 2JZ-GTE. Prvý spomenutý disponoval výkonom 223 koní a 280 N.m. Motor disponoval štvorventilovou technológiou a pokročilým systémom časovania ventilov.
V Japonsku bol preplňovaný trojliter obmedzený na výkon 280 koní, no verzia na vývoz disponovala výkonom až 324 koní a krútiacim momentom 427 N.m. Keď Toyota tento model testovala, namerali maximálnu rýchlosť 285 km/h. Japonská verzia však musela byť zákonmi obmedzená na 180 km/h a európska verzia skrz bezpečnosť na cestách na 250 km/h. Nerobilo však problém zasiahnuť troška do elektroniky a obmedzovač vypnúť. Po odblokovaní automobil zdolal stovku v priebehu 4,6 sekundy a neskôr dokázalo pokoriť aj hranicu 280 km/h.
Toyota Supra okrem šesťstupňovej manuálnej prevodovky (na prianie aj automatickej – opäť otázka, kto by to robil?) a verzie Targa dostala pokrokový štvorkanálový systém ABS, ktorý reguloval brzdný moment podľa natočených kolies, preťaženia a podobne. Aj vďaka tejto technológií mala Supra veľmi krátku brzdnú dráhu a predovšetkým skvelú ovládateľnosť. Výroba skončila v roku 2002 a o reálnom nástupcovi zatiaľ ani chýru ani slychu, len dohady a náčrty.