Medzivojnoví cestovatelia preukazovali spoľahlivosť automobilov v Afrike, Ázii aj v Južnej Amerike. Medzi priekopníkov patril Jiří Hanuš, ktorý v roku 1933 s vozidlom Škoda 633 prekonal obávanú Saharu. Od jeho cesty uplynulo už 90 rokov.
Na trasu dlhú 8 050 kilometrov z Čiech do senegalského Dakaru sa 27-ročný Jiří Hanuš vydal sám. Od dobrodružnej cesty si v Mladej Boleslavi sľubovali podporu exportu i prestíže značky. Škoda v tom čase aktívne čelila svetovej hospodárskej kríze jednak efektívnou pásovou výrobou, ale aj vývojom nových modelov. Intenzívne pracovala na ľudovom automobile, budúcej legende Popular, a do sezóny 1933 vstúpila modelom strednej triedy. Škoda 633 s objemom motora 1,8 litra svojím typovým označením prezrádzala šesť valcov, ktoré pod prednou kapotou podávali výkon 33 koní.
Robustné vozidlo osvedčenej koncepcie s rebrinovým rámom podvozka, tuhými nápravami a lankovými brzdami síce bolo dimenzované na nekvalitné stredoeurópske cesty, ale zvládlo by aj prejsť púšťou? Úspech by znamenal posilnenie značky doma i v severnej Afrike, kam boli automobily značky Škoda vyvážané už pred prvou svetovou vojnou.
Úplná sériovka
Jiří Hanuš sa z malej obce Radlík u Jílového ležiacej asi 25 kilometrov južne od centra Prahy vydal do Afriky v piatok 17. februára 1933. V mrazivom počasí sa snehom musel prebíjať prakticky až k juhofrancúzskemu prístavu Marseille, kam dorazil po 1 454 kilometroch a piatich dňoch. Africkej pôdy v Alžírsku sa tmavozelená Škoda 633 prvýkrát dotkla 24. februára. Išlo o sériové vozidlo, dokonca v tom najlacnejšom prevedení s uzatvorenou dvojdverovou karosériou Tudor, ktoré vtedy stálo 45 500 korún. Pre porovnanie, priemerná mzda v Československu vtedy predstavovala necelých 800 korún, čo bola zároveň cena bežného pánskeho vlneného obleku. Hanuš namiesto špeciálnych širokých nízkotlakových pneumatík vhodných do púšte ostal pri bežných plášťoch Kudrnáč Everit z Náchoda. Miestni krútili hlavou aj nad uzatvorenou karosériou s obmedzeným vetraním či nad absenciou technického vybavenia. Hanuš si vystačil len so štartovacou kľukou a montovacou pákou na výmenu pneumatík.
Na 6 546 kilometrov dlhú cestu francúzskymi kolóniami z alžírskej metropole Alžír do Dakaru sa Hanuš vydal s nutným súhlasom Transsaharskej spoločnosti. Zmluva s ňou mu garantovala vyslanie pátracieho záchranného vozidla, avšak až po piatich dňoch od chvíle, kedy mal doraziť do cieľa etapy. Z Alžíru vyrazila Škoda 633 na juh za ranného chladu. Slušná asfaltka vydržala len 442 kilometrov, konkrétne do Laghouatu. Potom sa už osemnásťpalcové pneumatiky zahryzli do prašnej cesty. Zablúdiť nebolo možné. 211 kilometrov do Ghardáje stačilo sledovať telegrafné stĺpy. Hanuša v tom čase ani tak nemrzela strata kompasu ako skôr to, že na palube lode mu ukradli aj kombinované kliešte. Jeho 33 koní skrývajúcich sa pod kapotou sa hravo prebilo húfom živých kobyliek a auto zastavil až klinec pred hotelom v Ghardáji, ktorý sa postaral o prvý z dvojice defektov.
Únava, halucinácie, obmedzené zásoby vody
Na nerovnom teréne sa škodovka roztriasla, ale stačilo pridať plyn a cez vrcholky vĺn s pichľavými bodliakmi sa už prenášala ľahšie. Zásoby benzínu a vody v zaletovaných plechovkách bolo možné doplniť v juhoalžírskej oáze El Golea. Nasledoval „elastický terén“, ktorý sa pod kolesami prehýbal tak, že prešmykovali. Rýchlomer ukazoval takmer sedemdesiatku a vozidlo pritom išlo sotva 50 km/h, ako keby malo zatiahnutú ručnú brzdu. Do etapového cieľa v Reggane Hanuš doblúdil jednotvárnou krajinou bez orientačných bodov. Až tu začínala tá pravá Sahara. Ďalší úsek desil dĺžkou 1 100 kilometrov s jedinou zásobovacou stanicou na polceste do Tabankortu. Mnohí cestovatelia zahynuli v púšti, keď predtým zo zúfalstva vypili poslednú kvapku vody z chladiča vozidla. Ešteže Hanuš dostal na cestu dva poklopy zo starého suda, ktorými mohol pri zapadnutí podložiť kolesá. Nemusel tak vypúšťať vzduch kvôli zväčšeniu styčnej plochy pneumatík s terénom, a potom v 40-stupňovej horúčave ručne dohusťovať.
Do najnáročnejšieho úseku sa vydal po dôkladnej kontrole vozidla, premazaní podvozka a nastavení bŕzd. Jeho zásoby pozostávali zo 173 litrov benzínu, 25 litrov vody, 3 litrov minerálky a 15 litrov oleja. Viezol o 52 litrov vody menej, ako by podľa bezpečnostných predpisov mal, ale vozidlo nechcel preťažovať. Náplň z chladiča pritom vypiť nemohol, pretože používal nemrznúcu zmes, ktorá sa tak rýchlo nevyparovala. Z horúčavy a únavy sa za volantom čoskoro dostavili halucinácie: fiktívny les či poletujúce bludičky. Mlčiaci africký sprievodca Bakik, ktorý Hanuša v tejto časti cesty sprevádzal, však šoférovať nevedel. Dvojica konečne dorazila na sudánsku hranicu. „Terén je tam strašný. Sú to trsy trávy v hlbokom piesku, pričom piesok siaha až do výšky 30 centimetrov a tráva sama presahuje často až cez chladič. Jej preschnuté vrcholky lietajú na čelné sklo a v žiari svetiel pôsobia fantastickým dojmom vybuchujúcich prskaviek,“ spomínal Hanuš.
Vyhýbanie sa požiarom
Auto so svetlou výškou 180 mm sa často prebíjalo na vytočenej jednotke, s otlčeným podvozkom a karosériou sa šmýkalo medzi pahýľmi stromov. Mlčanlivý Hanušov sprievodca Bakik pil len skromne, veď len sedel a nepracoval. Cez Tabankort výprava dorazila do osady Gao vo Francúzskej Západnej Afrike: vzdialenosť 1 300 kilometrov z mesta Reggane prešiel Hanuš za 48 hodín namiesto zvyčajných troch dní.
Pozdĺž rieky Niger pokračovala škodovka do Niamey už bez sprievodcu. Hanuš kľučkoval medzi gazelami, diviakmi a hadmi, pričom svoje auto opakovane vyhrabával z piesku. Mladý český inžinier sa na ďalší deň vydal do Ouagadougou v Hornej Volte (dnešná Burkina Faso), ďalej cez Bobo-Dioulasso do Bamaka v dnešnom Mali. Vtedy však išlo ešte o hlavné mesto koloniálneho Francúzskeho Sudánu. Prechádzal aj oblasťami, kde zúril stepný požiar. Išiel so zatvorenými oknami a kvôli stovkám litrov benzínu na palube s obavami sledoval iskry valiace sa vzduchom. Vyčerpaný a vysmädnutý vypil v cieli množstvo citronády a cestou na izbu trikrát omdlel.
Po dvoch dňoch odpočinku a premazaní vozidla sa opäť vydal na cestu cez Kayes do Dakaru, a to územím sužovaným žltou zimnicou. „Pravidelne tu vraj skosí tridsať Európanov zo sto a ľudia ako hoteliér Ferrari, ktorý šťastne prežil desať útokov tejto zimnice, sú pokladaní za fakírov,“ konštatoval Hanuš. Po strastiplnej jazde vzduch slano zavoňal blížiacim sa Atlantikom. Po 6 546 kilometroch Afrikou rozdelených do pätnástich etáp, s úctyhodným denným priemerom 436,6 km a rekordom 727 km, dorazila Škoda 633 do cieľa. O štyri dni neskôr sa parníkom Anfa vrátila cez Gibraltár do Marseille. Pri neopatrnom vykladaní z lode prístavní robotníci zlomili hlavný list pera ľavého predného kolesa, ale Jiří Hanuš opravu odložil až na domov. Do Radlíka sa šťastne vrátil 17. marca 1933, po mesačnej výprave dlhej 9 716 kilometrov. Jeho priemerná spotreba na 100 kilometrov predstavovala 13,75 litra liehobenzínového paliva.