20-ročný Maybach je iba jeden z príkladov, ako luxusné limuzíny rýchlo strácajú na hodnote.
Aktuálne nájdete na internete inzerát na predaj Maybachu 57 z roku 2003. Na tom by nebolo nič zvláštne, pokiaľ by daný kúsok nemal najazdených len 4900 kilometrov. Vo svojej podstate je tak tento Maybach prakticky novým autom. Vozidlá starších ročníkov s nízkym počtom najazdených kilometrov práveže v dnešných časoch dosahujú maximálnych cien a pokiaľ je dané vozidlo niečím výnimočné, neraz sa ich cena vyšplhá nad pôvodnú kúpnu cenu. To však neplatí v prípade tohto Maybachu. V čase uvedenia na trh sa predával za približne 310 000 eur, s príplatkami sa jeho cena mohla pokojne vyštverať na viac než 400 000. Po prejdení necelých 5000 km ho jeho aktuálny majiteľ predáva len za 125.900 eur. Je to dobrá investícia, alebo vozidlo bude ďalej strácať na hodnote?
História
Mercedes sa začiatkom tretieho tisícročia rozhodol oživiť meno Maybach. Týmito vozidlami chcel konkurovať značke Rolls-Royce, ktorá v tom čase uviedla na trh novú generáciu Phantomu a zaujala ním množstvo majetných ľudí či celebrít. Mercedes usúdil, že na trhu existuje miesto pre ešte luxusnejší automobil ako je trieda S, a tak sa pustil do vývoja tej najluxusnejšej limuzíny, ktorá mala predefinovať pojem luxus.
História značky Maybach siaha až do roku 1919. Jej znak tvoria iniciálky názvu spoločnosti Maybach Motorenbau a do roku 1941 vyrobila 1800 automobilov. Podobne ako aj napríklad u značky Rolls-Royce išlo aj v prípade vzniku Maybachu o spojenie technického a obchodného ducha. Spoločnosť založili dvaja géniovia nesúci rovnaké meno Wilhel a jeho syn Karl. Honosne znejúci názov zložený z dvoch mien preto nemohli použiť, a tak sa uspokojili s dvoma iniciálkami. Novodobý model zdobí rovnaký znak, jeho iniciálky však ukrývajú názov Maybach Manufacture prezrádzajúci spôsob výroby zameraný na dosiahnutie maximálnej kvality pri maximálnom zohľadnení individualizácie modelov v súlade s požiadavkami ich budúcich majiteľov.
Už prvý Maybach z roku 1919 bol tak trochu Mercedes, pretože na jeho stavbu použili podvozok automobilu Mercedes. A treťom tisícročí to bol práve Mercedes, ktorý reinkarnovanému Maybachu
odovzdal celé svoje technologické know-how. Akoby tým splatil svoj storočný dlh, pretože prvý Mercedes (pretekársky Daimler z roku 1900 nazvaný Mercedes podľa dcéry rakúskeho konzula a predajcu Daimlerových vozov Emila Jelinka) vďačí za svoj vznik práve Wilhelmovi Maybachovi.
Žiak a učiteľ
Cesty Daimlera a Maybacha sa však stretli oveľa skôr. Od desiatich rokov vyrastal Wilhelm Maybach v sirotinci so zameraním na techniku a priemyselnú výrobu, vlastnou školou aj továrňou, ktorej riaditeľom bol Gottlieb Daimler. V roku 1865 sa 19-ročný Wilhelm stal konštruktérom tejto továrne pracujúcim pod ochranou svojho riaditeľa. Až 6 rokov po smrti Daimlera
opustil v roku 1907 Maybach jeho automobilku a so svojím synom začal stavať motory pre vzducholode Zeppelin, ale aj pre lode a vlaky. Dovtedy však stihli Maybach s Daimlerom zdokonaliť štvortaktný Ottov motor na sériové využitie, skonštruovať prvý automobil, skonštruovať dýzový karburátor inšpirujúci všetky súčasné karburátory, a napokon ďalšie motory a automobily.
V roku 1919 Karl presvedčil svojho otca, aby sa s ohľadom na hospodársku situáciu v povojnovom Nemecku preorientovali z výroby leteckých motorov na výrobu automobilov. V tom roku skonštruovali svoj prvý skúšobný automobil označený ako
W1. Označenie W2 pripadlo na štvorvalec s výkonom 40 koní. Ten si objednal holandský výrobca luxusných automobilov Spyker v počte 1000 kusov, avšak odobral ich len niekoľko desiatok. Aby nová fabrika limitovala straty, rozhodol sa Karl Maybach začať výrobu vlastných automobilov. Stále však išlo len o kompletizáciu šasi a všetkých technických komponentov, ktoré potom odeli do karosérie v špecializovaných karosárňach podľa požiadaviek klientov. W3 predstavili pri príležitosti berlínskeho autosalónu v roku 1921. W3 bol vybavený šesťvalcovým motorom, ktorý dával z objemu 5,74 litra výkon 70 koní a bol demonštráciou odpovede, ktorú dal Karl Maybach členom federácie nemeckého automobilového priemyslu na otázku, či chce vyrábať najlacnejšie ľudové vozidlo. Karl vtedy odpovedal: „Nie, najdrahšie!”
Zeppelin
V roku 1926 nasledoval ešte väčší a luxusnejší model W5, po ktorom v roku 1929 predstavili Maybach 12, predpovedajúci príchod vrcholného modelu DS7, neskôr DS8 s prívlastkom Zeppelin. S karosériou od Herrmanna Spohna meral tento impozantný automobil vyše 5,5 m a na pohon vyše 3-tonového kolosu slúžil prvý vidlicový dvanásťvalec s objemom 7 litrov a výkonom 150 koní. Na jeho riadenie bol potrebný vodičský preukaz pre nákladné automobily, čo však majiteľom s vlastnými šoférmi neprekážalo. Zeppelin bol na svoju dobu nesmierne bohato vybavený. Počnúc prístrojovou doskou s meracími prístrojmi, ktorá prezrádzala aviatickú minulosť, cez interiér ponúkajúci nadbytok priestoru až po bohaté vonkajšie osvetlenie a dokonca kompresor na dohusťovanie pneumatík. Tým sa však výbava nekončila.
Obsahovala aj špeciálnu súpravu náradia a náhradných dielcov – od žiaroviek až po sviečky. Mimoriadne ľahké bolo jeho ovládanie. Počnúc riadením cez brzdy až po radenie prevodových stupňov, ktoré sa uskutočňovalo bez vytláčania spojky dvojicou páčok na volante. Automobil bol aj patrične drahý – predával sa za necelých 30 000 ríšskych mariek, čím patril medzi najdrahšie sériové automobily svojej doby. Najdrahším Maybachom všetkých čias bol však model vyrobený na špeciálnu objednávku istej „korunovanej hlavy” – bol dekorovaný zlatom a rubínmi a predali ho za 186 000 ríšskych mariek. Okrem množstva aristokratov sa medzi majiteľov Maybachov radili aj technické a priemyselné esá predvojnovej éry, ako bol Werner von Siemens či Robert Bosch.
Pod krídlami Mercedesu
Celá produkcia Maybachu zostala až do roku 1941 verná definícii,
ktorú Karl publikoval v roku 1925. „U veľkých luxusných limuzín ide predovšetkým o kultiváciu kvality a hľadanie harmónie krásy a komfortu všetkých komponentov.” Definícia sa stala filozofiou, s ktorou Maybach-Motorenbau prešiel v roku 1960 väčšinovým podielom do koncernu Daimler-Benz. Po krátkom odlúčení sa tak cesty oboch slávnych mien opäť spojili. V roku 1964 prišiel na svet Mercedes 600 adoptujúc filozofiu vozidiel Maybach a „veľkého Mercedesa”. Ten zostal vo výrobe až do roku 1981. A po dvadsaťročnej prestávke opäť ožíva nielen filozofia, ale už aj meno tvorcu najkvalitnejších automobilov všetkých čias.
Maybach, ako ho vidíme v inzeráte, sa začal predávať od jesene 2002 v dvoch verziách – s dĺžkou 6,16 metra alebo s dĺžkou 5,72 metra. Obe boli vybavené vidlicovým dvanásťvalcom s objemom 5,5 litra a výkonom 550 koní. Vďaka preplňovaniu dvoma turbokompresormi disponuje tento motor už pri 2300 otáčkach za minútu krútiacim momentom 900 N.m. V meste si však jeho prevádzka pokojne vyžiada 25 litrov benzínu na 100 kilometrov jazdy. Z 0 na 100 km/h zrýchli za 5,4 sekundy a dosiahne najvyššiu rýchlosť 250 km/h.
Súčasťou výbavy bolo pneumatické pruženie s elektronickým riadením tvrdosti a svetlej výšky, elektrohydraulické brzdy, štvorzónová klimatizácia, elektricky nastaviteľné sedačky, 600 wattový hi-fi systém s 21 reproduktormi, bar, či TV s DVD prehrávačom. Vozidlo sa vyrábalo v špecializovanom klientskom centre v Sindelfingene pri Stuttgarte na základe intenzívnej konzultácie klienta s dizajnérmi a konštruktérmi.
