Ľahké úžitkové automobily Škoda 1203 zažili svoju premiéru pred 55 rokmi. “Tisícdvestotrojky” sa v sériovej výrobe udržali takmer pol storočia a v Československu sa stali legendou.
Škoda 1203 s nosnosťou 750 kg a priestorom až pre 5,2 m³ nákladu bola verejnosti prvýkrát predstavená 14. septembra 1968 a sériová výroba sa v závode vo Vrchlabí začala 20. novembra 1968. Vďaka svojej dlhej kariére, umocnenej nespočetnými verziami charakteristickej trambusovej karosérie, sprevádzala Škoda 1203 od kolísky (sanitka) až po hrob (pohrebný automobil) nielen občanov Československa.
Škoda 1203 ako sanitka jazdila napríklad aj vo Francúzsku, Belgicku a Egypte. V Turecku bola dokonca prerobená na robustný pick-up. A na zahraničných trhoch bola voľne dostupná. Čo je celkom zvláštne, pretože v centrálne riadenom národnom hospodárstve bývalého Československa si mohli novú Škodu 1203 objednať len štátne alebo družstevné podniky a organizácie. Celý proces prebiehal tak, že si najprv podali žiadosť na Štátnu plánovaciu komisiu. Úradníci posúdili oprávnenosť žiadosti a pridelili takzvanú bilančnú poukážku. Až potom mohla organizácia zaplatiť a prevziať Škodu 1203. “Tisícdvestotrojky” sa tak do súkromných rúk dostávali len ako jazdené vozidlá.
Dlhoročný vývoj
Vývoj automobilu trval dlhých dvanásť rokov. Škodováci svoj projekt s pôvodným kódovým označením Š 979 napriek všetkým ťažkostiam dotiahli do úspešného konca. Keď sa na jar 1956 vývojári vo Vrchlabí pustili do práce, išlo aj na svetové pomery o progresívnu koncepciu so samonosnou jednopriestorovou karosériou. Tá sa zaobišla bez tradičného rámu podvozka a oddeleného motorového priestoru zhoršujúceho využitie zastavanej plochy. Výsledkom bol priestranný a ľahký automobil. V kategórii úžitkových vozidiel dodnes nie je bežné nezávislé zavesenie všetkých kolies, ktoré na vtedajších rozbitých cestách zlepšovalo komfort. Konštruktéri navrhli nadčasovo elegantné bionické tvary, dôsledne zaoblenú karosériu s bohatým presklením. Prvý prototyp vyrazil na cesty v septembri 1956. V rámci procesu unifikácie sa v pripravovanom vozidle uplatnilo viacero osvedčených komponentov zo Škody 1202 vrátane benzínového štvorvalca OHV s objemom 1 221 cm³ a výkonom 49 koní (39 kW). Prístrojovú dosku a zadné svetlá zdieľal automobil so Škodou 1000 MB.
Množstvo rôznych variantov
Ako prvá sa v roku 1969 dostala k zákazníkom kompaktná dodávková tisícdvestotrojka, ktorá vážila 1 170 kg a mala vonkajšie rozmery 4 520 × 1 800 × 1 900 mm. Dosahovala maximálnu rýchlosť 90 km/h a pri ustálenej rýchlosti 60 km/h jej bola nameraná spotreba 11 litrov benzínu na 100 km. Čoskoro nasledoval mikrobus a po ňom množstvo ďalších variantov, od valníka cez rôzne montážne prevedenia až po sanitky a pohrebné vozidlá. V niekoľkých kusoch bola vyrobená aj predĺžená verzia valníka, ktorú továrenský tím používal na prepravu pretekárskych špeciálov. Na cestách krajín východného bloku úžitkovým vozidlám konkurovali najmä východonemecké Barkasy B 1000 s trojvalcovým dvojtaktným motorom známym z osobných Wartburgov. Potom tu boli poľské automobily Žuk a Nysa poháňané štvorvalcovými motormi odvodenými z tesne povojnových sovietskych GAZov M20 Pobeda.