Test Hyundai i20 1,0 T-GDi “Srdcom športovec”

Dlhšie som premýšľal nad tým, ako začnem recenziu na v poradí ďalší malo-objemový motor v “mestskom” aute – Hyundai i20. Pred tým než ma ukameňujete za celkom paradoxný nadpis, prebehnite si očami zopár riadkov, ktoré som si pripravil. Aj na základe nich sa dá usúdiť, že malé objemy sú síce zvukovo astmatické, no aj s nimi sa dá zažiť niečo málo zábavy.

Poďme na to postupne, pekne od podlahy. Keď som sa dozvedel, že na test dostanem malý modernizovaný Hyundai i20, spočiatku som si nebol istý tým či je to skutočne to pravé, čo chcem. No nakoľko rád skúšam nové veci, povedal som si prečo nie? Už hneď zo začiatku musím uviesť zopár vecí na pravú mieru. Som zástanca koncernových modelov a malú i20 budem dosť častou porovnávať s jej najväčšou konkurenciou, Škodou Fabia.

Test Škoda Fabia Combi 1,0 TSI, praktické auto do mesta

See more

Sympatický “kukuč”

Ako prvé, určite človeku do oka padne to, ako auto vyzerá. Paradoxne, to je hlavný dôvod prečo si ľudia v dnešnej dobe malé autá kupujú. Sú jednoducho chutné a svoje miesto si nájdu v garáži nejednej ženy. Niečo podobné by sa dalo povedať aj o testovanom Hyundai. Facelift, ktorým automobil pred nedávnom prešiel, mu dodal trošku viac osobitý štýl a mierne agresívnejší predný pohľad. Výraznou mierou sa na tom podieľa maska chladiča, ktorá získala živšie tvary a mierne sa natiahla do strán. Spolu s pozmenenými hmlovkami a falošnými otvormi na vedenie vzduchu v ich okolí, dodala autu trošku sebavedomia a dravosti. A to nikdy nie je na škodu.

Podobné zmeny sa udiali aj v zadnej časti auta s tým, že tu sú o niečo viditeľnejšie. Facelift kompletne zmenil grafiku zadných svetiel, ktoré teraz disponujú akýmsi kruhovým výsekom okolo smeroviek a spätných svetiel. Samozrejme v našej konfigurácii boli zadné svetlá LED, aj keď len tie obrysové a brzdové. Hyundai sa snažil malú i20 opticky rozšíriť tým, že tabuľka s číslom sa presunula na veko kufru a jej miesto na zadnom nárazníku prebral čierny pás, ktorý by mal možno evokovať niečo ako falošný výfuk. Osobne sa mi táto kombinácia pozdáva, nakoľko to opticky dobre rozbíja už aj tak dosť mohutný zadný nárazník a pôsobí to trošku svalnato. Ak k tomuto všetkému pripočítate 16″ palcové 5-lúčové disky s dizajnom Alfa Romeo alebo Škoda Extreme, vznikne z toho dobrá kombinácia.

Najdôležitejšie nie je vidno

Keď už hovoríme o modernizácii, tak tá sa nedotkla len zovňajšku. Ako Hyundai už dávnejšie avizoval, facelift zasiahol hlavne podvozok, ktorý by mal byť komfortnejší a lepšie naladený. Na môj vkus je takto komfortne naladený podvozok aj tak príliš tvrdý. Stále nesmieme zabúdať, že sa jedná o mestské auto, ktoré sa za deň bude musieť popasovať s veľkým množstvom rýdzo slovenských výtlkov. Postupom času som si na tvrdosť nastavenia tlmičov zvykol a tak som chcel skúsiť, kde je limit celého podvozku.

Ak si teraz myslíte, že som začal hrať hru “chyť si vlastný výtlk” mýlite sa. Auto som zobral trošku potrápiť na Pezinskú babu, kde som ostal milo prekvapený. Aj keď sa jedná o auto skôr pre mamičky s deťmi žijúce v meste, malá i20 by s miernym odvrávaním odolala aj vyčíňaniu bláznivého tatka. Podvozok aj pri vyšších rýchlostiach v zákrutách držal statočne, no niekedy som už predsa len mal pocit, že ma predbehne vlastný zadok. Nemuselo by to byť na škodu, no ženského alebo menej skúseného vodiča by to mohlo nemilo prekvpiť.

Brzdiť treba zavčasu

A keď už sme pri Pezinskej babe, kde sme testovali aj Hyundai i30 N, nedá mi nespomenúť najväčšiu slabinu auta. BRZDY. Osobne, brzdy Hyundai i20 mi v porovnaní so Škodou Fabia prišli veľmi, ale skutočne veľmi mäkké. Mohlo to byť spôsobené tým, že auto predo mnou už potrápilo zopár novinárov, no aj tak si myslím, že pri voze s nájazdom len niečo cez 10,5 tisíca kilometrov by brzdy mali byť agresívnejšie. Zarážajúce je to o to viac, že motor, aj keď je to len liter, by dokázal priniesť omnoho viac zábavy keby brzdy… Preto páni ak sa rozhodnete svojej manželke zakúpiť i20, tak myslite na to, že sú na trhu aj autá, ktoré majú o niečo silnejšie brzdy, čo je dosť podstatný bod bezpečnosti.

Test Hyundai i30N Performance, novodobý fenomén!

See more

Otáčok sa nebojí

Už v úvode ste si iste všimli, že asi nebudem patriť medzi zástancov jednolitrov. Motorkový let do otáčok a kosačkový zvuk je výhrada každého malo-objemového agregátu na trhu. V prípade jednotky 1,0 T-GDi s výkonom 88 kW a s točivým momentom 170 N.m. som bol čo sa týka podania výkonu mierne prekvapený. Motor totiž ani raz nemal problém v prípade potreby vybehnúť k hranici 7000 otáčok. Nehovorím, že je pozitívum držať taký malý motorček v otáčkach, no jeho ťah bol kontinuálny a žiadny väčší limit pociťovať nebol. Bohužiaľ podobná vec sa nedá povedať o prevodovke. V prípade, že je pohonné ústrojenstvo studené, prevodovka miestami preraďuje ako neskúsený vodič manuálu.

V porovnaní s DSG, je pri studenej jazde v režime Drive dosť lenivá a motor na môj vkus veľmi podtáča. To následne spôsobuje nepríjemné vibrácie a hluk trojvalca lapajúceho po dychu. Preto by som odporúčal prevodovku držať v režime Sport, ktorý je omnoho krajšie naladený ako Drive. Hlavne sa to potom týka dynamiky vozidla pri zrýchlení a potlačení nežiadúcich pazvukov litríka. Pri jazde vo vyšších rýchlostiach zákrutami Pezinskej baby som, dá sa povedať, nenarazil na žiadny problém, ktorý by priamo súvisel s motorom. Jeho pružnosť bola dobrá a s trochou nadhľadu môžem tvrdiť, že dokázal aj zatlačiť do sedadla.

Malý, ale smädný

Veľkým nedostatkom, ktorý by som vedel vytknúť je spotreba. V meste som pri bežnej bratislavskej premávke v tomto “krásnom” uzavretom období dosahoval okolo 7,4 – 7,7 litra na 100 kilometrov. Ak s autom vyrazíte na okresky, palubný počítač Vám pri normálnej jazde ukáže príjemnú hodnotu 5,1 litra, no a na diaľnici to bude 6,6 litra. Z dlhodobého výpočtu po viac ako 550 kilometroch svietila v kolónke “Spotreba” hodnota 7,0 l/100 km. Je teda na Vás či je takto smädný trpaslík to pravé orechové.

Komfort aký sa len tak nevidí

No dosť bolo dynamiky, spotreby, otáčok a vibrácií. Poďme sa pozrieť na to podstatné, čo je cítiť a vidieť na prvý pohľad. Interiér so sebou v našom prípade prináša všetko čo treba a omnoho viac. Až na zopár tvrdých plastov a pre mňa nie celkom vkusnú modrú farbu prístrojovky, by som interiér hodnotil neutrále. Jeho výhodou oproti konkurencii z Mladej Boleslavi je to, že obsahuje aj mäkčené plasty. Bohužiaľ podobnú vymoženosť Škoda zatiaľ pre Fabiu neponúka. Okrem toho si myslím, že interiér Hyundai i20 je o niečo viac osobný a nesie aj patričnú dávku emocii. Či kladných alebo záporných to už je na Vás.

Čo by som mohol vypichnúť je, že Hyundai sa aj do svojho maličkého autíčka snažilo narvať všetko to, čo ponúka i30. Nájdeme tu teda plne multifunkčný volant, čierny strop, vyhrievané sedadlá a vďaka bohu aj vyhrievaný volant. Čo by som možno trošku viac skritizoval je bočné vedenie “športových” sedadiel. Nepatrím práve medzi ľudí, ktorí nosia syndróm neviditeľných krídiel, no na môj vkus sú trošku priúzke a po čase aj mierne nepohodlné. Inak je v interiéri viac miesta ako vo Fabii a hlavne pôsobí vzdušnejším dojmom. To isté sa dá povedať aj o zadných sedadlách, kde som mal v prípade, že som si “sadol sám za seba” pred kolenami asi 4 centimetre miesta. Nie som žiaden trpaslík, no basketbalom by som sa so svojimi 183 cm tiež neuživil.

Jedným z veľkých pozitív celého auta bolo pre mňa ako detailistu, skutočne tiché, takmer nepočuteľné odomykanie a zamykanie zámkov po stlačení gombíka na kľučke. No a ako chuťovka, určite poteší uvítacie vyklopenie spätných zrkadiel, v prípade, že sa s kľúčom priblížite k autu. Podobná vec bola doposiaľ k dispozícii len pri drahších modeloch.

Pozor na asistenty

Ako už je zvykom pri mojich recenziách, časť priestoru venujem aj asistentom. Nakoľko sme dostali Hyundai i20 v “plnke”, asistentov tu bolo viac než dosť. Na počudovanie, v aute za 18 880€ nie je adaptívny tempomat. No čo už… Na druhú stranu je tu pomerne premakaný systém udržovania v jazdnom pruhu, ktorý Hyundai nazýva LKAS. Ten sa snažil vozidlo vždy udržovať presne v strede a išlo mu to skutočne plynule. Čo ale nedokážem pochopiť a doslova ma zarazilo je to, že v prípade, že nemáte ruky na volante a nereagujete na pípnutie, ktoré Vás vyzve k interakcii s volantom, systém sa vypne. V porovnaní s koncernom, kde sa Vás vozidlo snaží “prebudiť” kopancom od bŕzd, je táto alternatíva omnoho nebezpečnejšia. Ak by ste zaspali za volantom i20 Vás nijako neprebudí. Jednoducho sa systém vypne a ak ste aj v miernej zákrute auto si prerazí vlastnú vlastnú cestu – doslovne.

Resumé

Či priradím kladné alebo záporné hodnotenie som chvíľu premýšľal. Nakoniec som sa rozhodol dať i20-tke 8,9 bodu z 10. Na jednej strane chválim mladícky dizajn a pružnosť, ktorou sa aj maličký litrový motorček prezentoval. Ďalej je chválihodné akú vysokú výbavu kórejci umiestnili do interiéru, hlavne teda čo sa komfortu vodiča a spolujazdca týka. Na druhej strane musím strhnúť body za prevodovku, trošku slabšie podanie predných svetiel, ktoré nie sú LED ani v prípade, že testujete najvyššiu výbavu za 18 880€, na môj vkus veľmi slabé brzdy a hlavne nelogické správanie sa systému udržovania v jazdných pruhoch v prípade, že nereagujete na výzvu, ktorú Vám auto dá. Ak teda plánujete zainvestovať do aktuálnej generácie Hyundai i20, možno si prehliadnite ešte ponuky ostatných výrobcov. Ak ste už ale rozhodnutí, i20 Vás nesklame a možno dostanete aj pocit mladého športovca v puberte.